Pokánie

Maľbe sa zvykne vyčítať jej neschopnosť byť polemickou, aspoň tak ako ostatné „bojujúce“ média. Avšak „robiť“ politické umenie, aby jeho výpoveď nevyznela prvoplánovo je zadanie, ktoré stojí pred súčasným umením a nielen pred maľbou samotnou. Stano Bubán uvedomujúc potenciál figurálnej maľby prihovárať sa príbehom rozhodol, že svoje maľby nebude uzatvárať pred problémami spoločnosti a angažuje ich v „tichom“ projekte Pokánia (2010). Zvolil si príbeh mužov v oblekoch ako symbolu silného a mocného sveta. Avšak v geste pokánia, v pokľaku, so sklonenou hlavou tu nevystupujú ako vládcovia sveta, sebavedomí machovia, či vykladači jedinej pravdy. Ale neskláňajú sa ani v ponížení, skôr ich pokánie je bezmocným priznaním ….. čoho? Zlyhania? Klamstiev? Pýchy? Niekto v ich počínaní môže vidieť odozvu súčasnej ekonomickej a hospodárskej krízy, niekto len muža na konci svojich síl. A práve v tom je pointa týchto malieb, ktoré sú angažované, ale nenápadne, v tichu tícenia. Akoby sa len štetcom zľahka dotýkal plochy, aby farba čo najvýstižnejšie postihla zraniteľnosť „silných mužov“. Nová kvalita týchto obrazov má bližšie k ľahkej skicovatej maľbe a vyzerá, že sa pomaly vzďaľuje od potrebného puntičkárstva staromajstrovských techník. Avšak, je to len zdanlivá vzdialenosť. Nebyť historických lekcií, asi by nikdy pár ťahmi nevystihol moment, v ktorom, keď sa vydarí je zrazu „všetko“.