Keď na jeseň v roku 2018 sa Stano Bubán (spolu s Evou Šrubařovou) rozhodol pravidelne chodiť do prírody Malých Karpát a maľovať ju, nemohol tušiť čo všetko mu táto nová skúsenosť prinesie. Na začiatku nechcel veľa. Odložiť fotografiu ako predlohu maľby a skúšať to s krajinou na priamo, „in situ“. Maľovať v rukaviciach s omŕzajúcimi končekmi prstov, alebo pozerať do krajiny prižmúrenými očami, pred ostrým slnkom. Išiel do fyzického zážitku, v priamom kontakte videného, zažitého a preneseného na plátno. Postupne ako krajinu spoznával, zistil že bytie v krajine je predovšetkým odovzdané splynutie s prírodou. Dalo by sa povedať, že maľba krajiny je metaforou tohto spojenia. Aj z dejín umenia vieme, že pojmy ako vnímanie, krajina, maľba, reflexia, kontemplácia, existencia majú spoločné pramene a sú vzájomne prepletené v ľudskej mysli. Z maliarskych výprav si postupne vytvoril archív takmer stoviek malieb. V širokom rozpätí nielen rôznych krajinárskych námetov, ale aj spôsobu ako k maľovaniu prírody pristupoval: od reflexie krajiny ako budovania obrazového okna a priestoru, až po ich voľnejšie asociácie vychádzajúce z vizuálneho a emočného zážitku, v konkrétnom čase a konkrétneho miesta. Potom niektoré z motívov využíva a rozmaľuje vo veľkorozmerných plochách, kde ho buduje vo veľkorysom priestore dvojmetrových malieb. Pasuje sa s maliarskou výzvou, dokázať namaľovať mihotavé svetlo, ten prchavý moment, základ všetkej krásy „farebného“ sveta. Nosná krajinárska línia výstavy, je vyvážená témou pokánia a upozornením na posledné veci človeka. Figurálne maľby No Coment (2014) z cyklu Pokánie a lebky jednorožcov nevystupujú iba ako vyrušujúci dodatok, na to je ich téma príliš vážnou. Sú mementom, že svet sa riadi svojimi večnými pravidlami a ľudská stopa v ňom je zanedbateľnou a nepatrnou. Akokoľvek by sme si to možno priali inak.
Beata Jablonská
Keď na jeseň v roku 2018 sa Stano Bubán (spolu s Evou Šrubařovou) rozhodol pravidelne chodiť do prírody Malých Karpát a maľovať ju, nemohol tušiť čo všetko mu táto nová skúsenosť prinesie. Na začiatku nechcel veľa. Odložiť fotografiu ako predlohu maľby a skúšať to s krajinou na priamo, „in situ“. Maľovať v rukaviciach s omŕzajúcimi končekmi prstov, alebo pozerať do krajiny prižmúrenými očami, pred ostrým slnkom. Išiel do fyzického zážitku, v priamom kontakte videného, zažitého a preneseného na plátno. Postupne ako krajinu spoznával, zistil že bytie v krajine je predovšetkým odovzdané splynutie s prírodou. Dalo by sa povedať, že maľba krajiny je metaforou tohto spojenia. Aj z dejín umenia vieme, že pojmy ako vnímanie, krajina, maľba, reflexia, kontemplácia, existencia majú spoločné pramene a sú vzájomne prepletené v ľudskej mysli. Z maliarskych výprav si postupne vytvoril archív takmer stoviek malieb. V širokom rozpätí nielen rôznych krajinárskych námetov, ale aj spôsobu ako k maľovaniu prírody pristupoval: od reflexie krajiny ako budovania obrazového okna a priestoru, až po ich voľnejšie asociácie vychádzajúce z vizuálneho a emočného zážitku, v konkrétnom čase a konkrétneho miesta. Potom niektoré z motívov využíva a rozmaľuje vo veľkorozmerných plochách, kde ho buduje vo veľkorysom priestore dvojmetrových malieb. Pasuje sa s maliarskou výzvou, dokázať namaľovať mihotavé svetlo, ten prchavý moment, základ všetkej krásy „farebného“ sveta. Nosná krajinárska línia výstavy, je vyvážená témou pokánia a upozornením na posledné veci človeka. Figurálne maľby No Coment (2014) z cyklu Pokánie a lebky jednorožcov nevystupujú iba ako vyrušujúci dodatok, na to je ich téma príliš vážnou. Sú mementom, že svet sa riadi svojimi večnými pravidlami a ľudská stopa v ňom je zanedbateľnou a nepatrnou. Akokoľvek by sme si to možno priali inak.
Beata Jablonská
